Úvod :
V Colowaitovej hlave hučalo píp, píp, píp... Ešte stále nemohol otvoriť oči pretože bol oslabený infúziou. V rukách ani v nohách nemal cit. Snažil sa rozpamätať na všetko čo sa stalo pred narkózou, ale boli tam len hlasy a pocity. „Tak teraz vám pichnem infúziu.“ Hovoril mužský hlas. Colowait sa náhle rozpamätal. Bol to doktor ktorý mu mal vrátiť zrak. Z celej sily sa snažiť otvoriť oči, ale nemohol. Počul ako sa otvorili dvere a do miestnosti niekto vošiel. Bola to žena, vo vzduchu bolo cítiť sladkastý parfum ktorý ho upokojoval.
„Pacient stále mimo.“ Oznámila. „O chvíľu by sa mal prebrať.“
Do izby vošli ďalšie nohy. Podľa hlasu usúdil že je to doktor ktorý ho operoval. Prešli k posteli a zastali nad ním. Muž vzdychol. Colowait sa bál najhoršieho, že sa operácia nezdarila a on zostane uväznený v tme naveky. Cit sa mu pomaly navracal najprv do rúk a nôh, potom aj do zvyšného tela. Chvíľu uvažoval či ma zas pokúsiť pohnúť, no nakoniec otvoril oči.
Izba vyzerala inak, úplne inak ako si ju predstavoval. Zatiaľ dobre nevidel a všetko sa mu zdalo rozmazané, no rozpoznal dve postavy ktoré sa nad ním nakláňali.
„Pán Colowait. Mám pre vás jednu dobrú a druhú zlú správu.“ C. bol ešte veľmi zmetený z toho čo sa pred ním odohrávalo, množstvo fariem mu motalo hlavu. Divné tvary, svetlo ktoré nikdy nevidel. Veľa krát ho pripravovali na šok ktorý môže priniesť tento zákrok, ale toto nečakal. Bolo toho priveľa. Oči ho boleli od svetla a jasu aj keď boli žalúzie stiahnuté.
„Možno je toho na vás priveľa, čo keby sme sa o tom porozprávali neskôr, keď budete pripravený na všetky zmeny?“
„Nie, povedzte mi to.“ C. bol veľmi zdvorilý chlap a len málokedy zvyšoval hlas, ale nevedomosť a panika v ňom rástla a slušnosť odložil stranou.
„Operácia sa podarila. Takže budete vidieť.“
„A ta zlá?“ Srdce mu búšilo od nedočkavosti a dlane sa mu potili strachom.
„Na to vás musíme pripraviť.“ V doktorovom hlase bolo počuť obavy. Ale boli to obavy o jeho zdravie alebo obavy zo zahanbenia? Niečo museli pokaziť a Colowait sa musel dozvedieť čo je to.
„Nie! Povedzte mi to teraz!“ Trpezlivosť bola u konca. Potreboval to vedieť.
„Vy... nebudete ako ostatný.“
I. Kapitola :
O 5 rokov neskôr.
Po dlhej chodbe kráčala detektívka Bennetová, v ruke držala spis o prípade ktorému celkom nerozumela. Na opačnej strany pri dvojkrídlových dverách ju čakal komisár mesta Plzeň istý Erik M., bol to mladý neskúsený chlap ktorý detektívku zavolal kvôli prípadu ktorého zložku teraz držala v ruke.
„Zdravím, som detektívka Karin Bennetová.“ povedala ráznym tónom ktorý vzbudzoval rešpekt.
„Viem kto ste pani Bennetová, veľmi ma teší, moje meno je Erik Marou, pokojne ma oslovujte Erik.“ Chlap otvoril dvere a pridržal ich aby mohla Bennetová vojsť dnu.
„Takže, náš spis ste dúfam dostali.“ Obrátil sa a ukázal na papiere ktoré držala v ruke.
„Áno, ale sále nechápem prečo ste ma volali z takej diaľky keďže, ako sa zdá, ide o jednoduchú vraždu s ktorou by nemal byť problém.“ Stále nechápala dôvod návštevy a bez objasnenia sa nechcela do ničoho púšťať len tak, naslepo.
„Pani Bennetová, nikdy ste nepočuli o sériovom vrahovi, istom K. L. Colowaitovi?“ Karin nemohla uveriť vlastným ušiam. Žeby bol vážne skutočný?
„Reči o tomto chlapovi sú len vymyslené, nemôžete pripisovať túto vraždu niekomu kto neexistuje. Je to nezmysel.“ Nechápala zmysel tohto rozhovoru a dôvod povolania.
„Chápem váš názor na tohto človeka. Ale môžem vás uistiť že nič vymyslené nie je.“ Povedal a s týmito slovami s buchotom položil na stôl obrovskú knihu. Vzala ju do ruky a začala listovať. Pohľad na to čo sa skrývalo vo vnútri bol odpudzujúci. Mnoho zapísaných strán, s ešte desivejšími fotkami.
„Kto sú títo ľudia?“ opýtala sa zhrozene.
„Jeho obete pani detektívka.“
„Ale to je nemožné.“ Ako môže niekto kto vôbec neexistuje mať na svedomí toľkých ľudí? A aj keby existoval, takéto niečo nie je schopný spraviť nikto.
„Ubezpečujem vás že všetko čo vidíte spáchal on. Je to len krátky zostrih tých čo neprežili, tí čo prežili sú buď na psychiatrii pretože sa nemohli vyrovnať s tým čo prežili, alebo sú strážený 24 hodín denne a vo vážnych prípadoch niektorý nešťastníci spáchali sebe vraždu. Ja o tom môžem rozprávať.“ Sklopil zrak na stôl a ťažkopádne preglgol.
„Chcete mi povedať že ste tiež boli na jeho zozname?“
„To nie, ale moja sestra. Neviem prečo ale vyhľadal ju, pár dlhých týždňov ju sledoval a potom kruto zabil.“
„To je mi ľúto, ale ako môžete povedať že to bol on? Ako môžete povedať že všetko toto spravil jeden človek?“ Detektívke začínala dochádzať trpezlivosť, čo sa jej tento chlap snaží naznačiť?
„ Dúfam že chápete že všetko čo vám hovorím je prísne tajné.“ Prikývla a naznačila mu aby pokračoval. „Videl som ho.“ Táto správa detektívku prinútila aby si sadla na tvrdú drevenú stoličku ktorá stála vedľa nej.
„Čože? Vy tvrdíte že ste ho videli?“ Tento človek sa detektívke vôbec nezdal. Táral hlúposti o postave ktorá nie je skutočná, nemôže byť!
„Vedel som že mi nebudete veriť preto som vám doniesol jeho fotku, nie je to podvrh, sám som ju fotil. Najprv som sám neveril, ale je to naozaj pravda. Keď...“ fotografia nebola dobre viditeľná, najskôr to bolo fotené večer. A chlap na nej bol otočený chrbtom takže ani jeho totožnosť sa nedala určiť s presnosťou.
“ Keď zabil moju sestru, ešte týždeň potom sa chodil uisťovať či to neprežila, len pár krát sa ukázal, ale jedno vám poviem, pohľad na neho priam naháňa strach. Nečudo že sa moja sestre zbláznila. Nevyzerá celkom ako človek, oči má divne zelenkavé od chemikálie ktorú mu tam počas operácie vstrekli, a pohľad šialený. Je to blázon, nechcem sa s ním zas stretnúť a najradšej by som ho uvidel vo vezení.“ Prešiel ku krbu v ktorom už asi dlho nič nehorelo a rukou vzal fotografiu v jemne zdobenom ráme.
„To je moja sestra, Margarét.“ Detektívka z neho nespúšťala pohľad. Opatrne postavil portrét na svoje miesto a usmial sa: „ Je to už dávno.“ Povedal. Detektívka mlčala. Dlhú chvíľu bolo ticho, no potom prehovorila.
„Chcela by som hovoriť s doktorom ktorý ho operoval.“
„Ten je bohužiaľ mŕtvy. Zabil ho. Ale mohli by tam o ňom mať nejaké záznamy.“
„Chcete mi povedať že každý kto aspoň trochu poznal Colowaita je mŕtvy?“ zarazená detektívka nemohla uveriť vlastným ušiam. Chlap sa zamyslel, prešiel k drevenému stolu v strede miestnosti a otvoril knihu ktorá tam bola položená. Nelistoval dlho, možno tri, štyri strany a odvrátil zrak. Knihu potom s pohľadom upreným na stenu a s neskrývaným hnusom na tvári pretočil a posunul k Bennetovej. Chvíľu na ňu hľadela, vzala ju do rúk a prezerala si stranu. Stalo tam:
„Dr. Fatch
- narodený 13.5.1958
- zavraždený 29.10.2005
-tretie obeť Mr. Colowaita, očný chirurg, vydatý za Mrs. Fatchovú...“
Bol tam celý záznam o jeho zavraždení, dokonca aj fotky z onoho miesta činu. Doktor ležal v strede perzského koberca v luxusnej drevenej pracovni, po stenách viseli drahé obrazy, v strede miestnosti stál stôl na ktorom ležali papiere, lampa a kvet. Oproti dverám stála pohovka z jemnej kože na ktorej boli krvavé fľaky. Okrem týchto vecí bola pracovňa zaprataná policami s knihami, napodobeninami očí, šošoviek, okuliar a rôznych iných predmetov. Na prvý pohľad bolo jasné že patrila doktorovi.
Bennetová zavrela knihu a opatrne ju položila na stôl, cítila že oči Erika ju sledujú akoby očakával jej reakciu. Detektívka zdvihla hlavu a aby na nej bolo badateľné prekvapenie povedala: „Spomínali ste že by v ordinácii mohli mať nejaké záznamy o Colowaitovi. Viete kde to je?“ spýtala sa rázne, no hlas sa jej nepatrne chvel. V mysli sa jej objavovali fotky nevinných ľudí ktorý sa stali obeťami tohto vraha a pocítila že sa jej v krku robí hrča.
„Viem presne kde to je.“
„Skvelé, tak nestrácajme čas.“
II. Kapitola :
Pred dvomi mesiacmi :
Na posteli v strede izby sedelo vystrašené dievča. Vyzeralo hrozne, vystrašené oči sa jej leskli v prítmí večera, vychudnuté ruky mala roztrasené, vlasy nevyživené a polámané, cez kožu jej trčali kosti a aby to nebolo málo mala šialený výraz tváre. Očami sledovala dianie za pootvorenými dverami. Zrazu sa dvere otvorili dokorán a do izby vošla jej mama, otec a brat. Mama k nej podišla držiac v rukách tortu na ktorej stálo: Emkina 18 a na jej vrchole svietili tri sviečky.
„Všetko najlepšie.“ Prehovorila žena a sadla si k dievčaťu na roh postele. S úsmevom položila tortu na blízky stôl z dubového dreva. Okrem postele a stola izbu skrášľovali police s knihami ktoré boli umiestnené nad posteľou, skriňa oproti ktorej bolo zavesená zrkadlo veľkosti človeka, oproti dverám stálo priestranné okno z ktorého bolo vidieť priľahlý dvor a záhradu.
Ema ležiaca na posteli uprostred diania sa pokúsila o úsmev aby potešila svoju mamu. No nešikovne vystrúhala grimasu akoby ju niečo bolelo. Chudinka, už ani chuť do života jej to nenechalo. Ten traumatizujúci zážitok by položil každého, nie to ešte citlivé úbohé dieťa.
Raz večer keď sa vracala domou mala zvláštny pocit že ju niekto prenasleduje ale keď sa otočila nikto tam nebol. Veľmi sa bála tak šla najrýchlejšie ako vedela, priam utekala. Pocitu sa nezbavila ani keď bola pri moste kadiaľ dennodenne chodí do školy a zase späť. Pribehla k mostu a posledný krát sa obzrela. Nikto. Už bola noc keďže nešla zo školy domou, ale k tete pretože mala s ujom výročie. Stúpila na most, už bola skoro za mostom počula za sebou kroky. V panike sa otočila aby videla kto ju pozoruje, no keď to spravila veľmi sa preľakla. Za ňou stál muž so širokým úsmevom, oči mu svietili pastelovou zelenou a dievča od ľaku skríklo. Muž sa len nepatrne usmial, ani sa neunúval umlčať dievča a povedal zachrípnutým hlasom: „ Ahoj Ema.“ Pristúpil k nej a pohladil ju po líci. Ema celá prestrašená nebola schopná jediného rozumného pohybu.
Komentáre